I'm your national anthem

I'm your national anthem {Časť 2.}

4. july 2013 at 7:24 | ~Marissa.
Prepáčte že to pridávam tak neskoro ale vôbec som nemala čas. Dopísala som článok a mama ma hneď zavolala aby som jej pomohla & potom som sa k notebooku vôbec nedostala až teraz. x Takže dúfam že sa vám ďalšia časť bude páčiť :)

~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~+
Mama prišla za pár minút a tak som sa rozhodla že sa pôjdem prejsť. Dnes som sa už do mojej izby nechcela veľmi vracať. Ten hlas ma totiž otravoval len tam, zatiaľ. Pomalým krokom som sa od nášho domu vybrala do parku " Sarah, ale nebuď dlho" stihla za mňou zakričať. Otočila som sa na ňu a usmiala som sa na súhlas. Potom som sa znova otočila a vydala sa do parku. Pomaly sa stmievalo keďže už bola čoskoro zima. V chladnom vánku som sa prechádzala po parku a premýšľala. Zastavila som sa v strede parku a pozrela sa na oblohu kde už pomaly začínali vychádzať prvé hviezdy. Znova som sa pozrela na zem a rozhodla sa že si nachvíľu ešte sadnem pred tým ako odídem domov. Prechádzala som sa až kým som nenašla voľnú lavičku a hneď som sa posadila. Nohy som vystrela pred seba a znovu sa zahľadela na oblohu. Lavičku som nehľadala ani 10 minút no na oblohe už bolo omnoho viac hviezd ako predtým.
"Sú nádherné však" ozval sa vedľa mňa hlas a ja som vyskočila. Na lavičke kde som ešte pred chvíľou sedela aj ja sedel chalan. Len som sa na neho pozerala a nevydala ani slovko. "Oh, ja idiot. Sorry, nechcel som ťa vystrašiť" usmial sa na mňa. Mal výrazní americký prízvuk a keď to mám priznať, to že bol Američan bolo vidieť aj na jeho oblečení. Stále som sa na neho pozerala ale po chvíli som dodala "Áno, to sú" pousmiala som sa. Rozmýšľala som či sa mám znovu posadiť ale odísť domov. V rozhodovaní mi však pomohol aj on. "No, ideš tú stáť alebo si sadneš? Neboj sa, nie som žiadny úchylák prisahám" zasmiala sa. Až teraz som si všimla aký má krásny úsmev, popravde celý bol taký zlatý a pekný. Typický americký chalan. Ale čo, aj tak sa mu nebudem páčiť, komu by som sa páčila. Veď som tučná ako veľryba a hnusná jak ježibaba z rozprávky. Zahnala som zlú myšlienku a sadla som si. Veď čo, aj keby sa mi niečo stalo všetkým bude lepšie bezo mňa. "Ježiš, ja som sa asi zabudol predstaviť čo? Ja som Justin" pozrel sa na mňa a podal mi ruku. Chvíľu som váhala no potom som spustila "Sarah, teší ma Justin" usmiala som sa a podala mu ruku. "Nie viac ako mňa Sarah" usmiala sa a žmurkol na mňa. Otočila som sa a usmiala sama pre seba. Bol zlatý, pripúšťam.
"Z kade vlastne si?" opýtala som sa ho po chvíli ticha "Ešte nikdy som ťa tu totiž nevidela" pousmiala som sa a cez prameň vlasom sa na neho pozrela. Pozrel sa na oblohu a potom sa mi pozrel do očí. "Z Londýnu, ale bývali sme v Cambridge" stále sa mi pozeral do očí. Trochu som pokrčila čelo "Ako to že si býval?" nechápavo som sa na neho pozrela. "Presťahovali sme sa sem ty trkvas. Neboj sa, nie som bezdomovec" zasmial sa. "Hej, kto ti tu je trkvas!" zasmiala som sa a buchlo ho slabo do ramena. Chytil si ho a zatváril sa akoby som mu práve zlomila ruku. "No pozrime sa aký Rambo z teba" zasmiala sa a stále si držal rameno. Zrazu mi začal zvoniť mobil, rýchlo som ho vybrala z vrecka. Na displeji svietilo *Mama*. No do riti, úplne som zabudla že už dávno som mala byť doma. Zdvihla som a pripravila sa na mamin výlev zlosti. "Kde si Sarah, vieš ako sa o teba bojím?" zakričala mi mama do telefónu. "Mami neboj sa, som v parku za chvíľu som doma" povedala som a pozrela sa na Justina. Stále sa mi pozeral do očí. "No dobre, ale poponáhľaj sa už je tma a zima." Povedala nervózne a zložila. Postavila som sa a otočila sa na Justin. "No, Rambo musí ísť domov, lebo jeho mamka ma záchvat paniky" usmiala som sa a zastrčila si mobil naspäť do vrecka. Tiež sa postavil a napravil si nohavice. "No, tak potom. Môžem Ramba odprevadiť domov?" smutne sa na mňa pozrel, no cez tú smutnú tváričku mu bolo vidieť malý úsmev na perách. Pousmiala som sa prikývla. Pomaly sme teda vyšli z parku a zamierili k nám domov. "A kde to vlastne máte dom?" pozerala som sa do zeme."Vieš čo, ja vlastne ani neviem. Mám taký pocit že som sa asi trochu stratil" zastavil a chytil sa za hlavu. Tiež som zastavila a podišla som k nemu. "To si ako robiť prču nie?" pozrela som sa na neho. Bol o dosť vyšší takže som sa musela pozerať hore. Pozrel sa na mňa a znovu nahodil smutný výraz "Pravdu? Nežartujem" trochu zvážnel. Pousmiala som sa, neviem prečo ale prišlo mi to vtipné. "A, nemáš mobil že by si zavolal domov?" znova som sa pozrela hore. "Jasné, mám ho" chytil si vrecko a pohodil hlavou "V tom dome ktorý neviem kde je" zasmial sa. Začínala mi byť zima tam mi niečo napadlo, len aby som sa konečne dostala do tepla.

I'm your national anthem {Časť 1.}

2. july 2013 at 17:35 | ~Marissa.
Takže, je tu prvý diel alebo prvá časť toho môjho príbehu. :) Cestou do Bostonu mi to maminka v aute preložila dosť rýchlo takže je to po slovensky aby sa vám to lepšie čítalo. Spolu s mamkou dúfame že tam nie si žiadne veľké chyby x A ja dúfam že sa vám to bude páčiť a budem môcť pridať ďalšie časti. Takže prosím, do komentárov mi píšte či mám pridávať ďalej alebo nie x


Sarah, hlavná postava
Bola som zavretá v kúpeľni a zhnusene som sa pozerala do zrkadla. Ako môže byť niekto taký hnusný a tučný ako ty, hovorila som si sama pre seba a stále sa
pozerala do zrkadla. Stála som tam päť minút keď sa mi pred zrakom mihlo niečo strieborné a ležalo to na zrkadle. Pomaly som natiahla ruky a chytila som to do ruky. Chvíľu som sa pozerala na vec v mojej dlani a počúvala hlas v mojej hlave "Urob to, komu budeš chýbať? Kto ťa mal kedy rád, kto by mal rád takú tučnú a otrasnú obludu akou si ty? Pomôže ti to, pomôže to všetkým. Len to urob". Snažila som sa to ignorovať no nedokázala som to. Sadla som si na vaňu, chvíľu som len tak sedela. Nakoniec ma však v mojej hlave presvedčil a ja som pomaly začala posúvať žiletku k mojim žilám na ruke. "Urob to, všetkým bude bez teba lepšie!" počúvala som hlas v mojej hlave. Aj keď som vedela že je to len môj výplod fantázie a duševnej choroby, verila som mu že hovorí pravdu. Komu by kedy chýbala taká tučná obluda ako ja. Žiletku som znova posunula a kúsok ku žilám. Pomaly som položila žiletku na ruku, už som napínala ruku aby som si na nej mohla urobiť ranku keď v tom niekto zaklopal na dvere. Myklo ma a žiletka padla do vane. Rýchlo som vyskočila otvorila dvere na kúpeľni a rozbehla sa aby som otvorila dvere na mojej izbe. Pred tým som si ešte zotrela slzy ktoré mi stekali po tvári a nahodila falošný úsmev ako každý deň. Pomaly som otvorila dvere a uvidela som maminu. "Čo sa stalo mami? Pousmiala som sa aby som zakryla tie uplakané oči. "Ja len že ideme do obchodu kúpiť nejaké ovocie a niečo na raňajky, tak aby si ma potom nehľadala" usmiala sa a už išla preč. Pred tým ako som zatvorila dvere na mňa ešte zakričala "Sarah?". Vybehla som z izby a uvidela som ju na schodoch. Kývla som hlavou na náznak toho že počúvam. "Brat sa hrá na záhrade tak na neho daj na tú chvíľu pozor, prosím" usmiala sa a zišla dole. Už som len počula buchnutie vchodových dverí a naštartovanie auta. Rýchlo som vbehla do kúpeľne a pozrela sa na žiletku vo vani. To nevadí, urobíš to večer. Vtedy ťa nikto nebude vyrušovať. Znova som počula hlas v mojej hlave. Chytila som žiletku a položila som ju na zrkadlo. Zobrala som si mikinu ktorá bola hodená na posteli a zbehla po schodoch do obývačky. Cestou do záhrady som ešte prešla okolo chladničky v kuchyni. Nachvíľu som sa zastavila a rozmýšľala či si nezoberiem niečo na jedenie. Nemôžeš, už si predsa dosť tučná a nechceš ešte pribrať však?! Zase ten hlas. "Nie, nechcem" povedala som si potichu a zo zvesenou hlavou prešla popri chladničke. Keď som vyšla von hneď a ovial chladný jesenný vánok. Zdvihla som hlavu od zeme aby som videla kde je brat. Bol pri altánku a hral sa tam s jeho autíčkami. Závidela som mu to, to že nemá žiadne starosti. Že ho nič netrápi a že nemusí rozmýšľať nad dôležitými rozhodnutiami. Veď nad čím tak môže rozmýšľať 3 ročné dieťa. Možno tak nad tým s čím sa bude zajtra hrať. Pomaly som prešla okolo neho aby som ho v jeho hre nevyrušila a posadila som sa do altánku.
 
 

Advertisement